Sto jarných kilometrov pacienta

Naše choré zdravotníctvo alebo 100 jarných kilometrov pacienta

Je neskoro večer, odchádzam z práce ….. rýchlo dobieham na autobus, nastupujem, keď sa práve spustí zatváranie dverí, strácam rovnováhu, dvere autobusu dávajú spätný odraz….nastáva prudké ohnutie v chrbte, bolesť, pád, udretá hlava a šok….stal sa úraz. Som pri vedomí, neďaleko stojace dievčatá ma dvíhajú zo zeme, vstávam. Sanitku mi nikto nevolá…..

Prichádzam v bolestiach domov a dávam si lieky proti bolesti, viem, že by som sa mala dať vyšetriť. Je noc a auto nemám, ostáva vydržať do ďalšieho dňa, bolesti sú veľmi silné, neviem ani sedieť….

Na druhý deň hneď ráno som išla na vyšetrenie do nemocnice na centrálny príjem, po hodinách čakania vo veľkých bolestiach sestrička povedala že mám ísť k obvodnému chirurgovi, poprosila som sestričku, že mám bolesti a som po úraze, vzala ma teda s tým že pán doktor je na obede, bolo už po druhej poobede, vypísala mi lístok na röntgen. Na výsledok  röntgenu som v bolestiach čakala ďalšie hodiny, išla som sa spýtať na recepciu a sediace ženy, ktoré sa na recepcii veselo medzi sebou rozprávali povedali, že výsledok röntgenu je dávno hotový, museli ma vidieť sedieť a čakať no nedali mi žiadnu informáciu.

So snímkami som išla späť k doktorovi, skonštatoval, že zlomeninu žiadnu nemám, potešila som sa. Spýtal sa kde ma bolí a bez ďalšieho vyšetrenia som išla domov

s lístkom, kde bolo uvedene vyšetrenie brucha, moču atď., nič z toho čo bolo v správe uvedené sa však nekonalo. V nemocnici som pri všetkých bolestiach strávila šesť hodín.

Ďalší deň som išla k svojej obvodnej lekárke, ako vždy plná čakáreň a ja vo veľkých bolestiach. Moja obvodná lekárka mi dala lieky, odobrať krv, moč a žiadanku na röntgen a na chirurgiu, ešte že to je v jednej budove. Opäť som si sama odniesla žiadanky a navyše na röntgene ma nechceli vziať, nakoniec sa sestrička z röntgenu nado mnou zľutovala a urobila mi snímky. So snímkami som zašla za obvodným chirurgom a ten mi oznámil, že sa mu zdá niečo nedobré v oblasti hrudnej chrbtice, opäť ma poslal na röntgen, keď som sa vrátila s röntgenovou snímkou, povedal mi, že mám ísť na úrazovú chirurgiu do nemocnice kde som už vlastne bola deň predtým. Môj maratón pokračoval ďalej, vyzdvihla som si výsledky moču, krvi a vrátila sa k mojej obvodnej lekárke. Bolo mi veľmi zle, mala som teplotu, pani doktorka mi dala ošetrenie aj injekciu od bolesti. Bolo pol štvrtej poobede keď som konečne  prišla domov.

Na ďalší deň som skoro ráno navštívila s röntgenovými snímkami úrazovú chirurgiu, opäť čakanie v strašných bolestiach zopár hodín, keď som už prišla na rad pán doktor mi oznámil, že zlomené nič nemám, potešilo ma to, veď komu veriť, ak nie chirurgovi na úrazovom? Poslal ma ďalej na magnetickú rezonanciu s tým že sa mám objednať.

Od môjho posledného maratónu prešli dva týždne a ja som lieky od bolesti jedla ako cukríky, a stále som nevedela čo mi je, a prečo bolesť neutíchala. Na magnetickej rezonancii je čakacia doba aj tri mesiace, takže nemám šancu sa dozvedieť, čo sa mi po úraze stalo. Tri mesiace sú pre veľkú bolesť a nevedomosť zdravotného stavu dlhá doba, preto som využila možnosť známosti a o pár dní som išla na magnetickú rezonanciu. Na ďalší deň po magnetickej rezonancii som išla pre výsledok a bola som rada, že sa konečne maratón uzavrie a ja budem vedieť diagnózu. Výsledok som niesla k mojej obvodnej lekárke na opačný koniec mesta. Rýchlo ma poslala obvodnému chirurgovi, ktorý sa čudoval, že na úrazovej chirurgii moje následky pádu na snímku nevideli.

Mám zlomený stavec, a dve vysunuté platničky, ktoré tlačia na miechu! Výsledok už teda obvodný chirurg vedel, napriek tomu ma poslal znova na úrazovú chirurgiu snímok ukázať.

Opäť ďalší deň, znova cestovať, znova čakať v rade v bolestiach niekoľko hodín. Dostala som korzet a nesmiem sedieť a ani sa zohýbať. Korzet na tri mesiace. Poslali ma k neurológovi, a znova cestovanie k obvodnej lekárke pre výmenný lístok.  Všetko po vlastných a v bolestiach. Na taxíky už peniaze nemám, tak že mi nič iné neostalo len cestovať mestskou dopravou. Na neurológii som mala problém, že som nebola objednaný pacient. Netušila som, že sa treba objednať. Našťastie sa o mňa postarali. Tentoraz som sa vyhla operácii chrbtice. Neurologicky som v poriadku, nesmiem však spadnúť, lebo  moja platnička tlačí na miechu a tak hrozí ochrnutie. Koniec ale ešte nie je. Opäť som poslaná k ďalšiemu lekárovi – k ortopédovi. Pýtam sa: ako má takýto maratón jeden pacient vydržať? Kedy sa má liečiť? Moja chrbtica si vyžaduje pokoj a ležať. V bolestiach som preháňaná od jedného lekárovi k druhému. Som znechutená, ubolená, nešťastná a zhnusená. Kam všade ma ešte pošlú, kým sa vyliečim, či budem mať vôbec šancu sa vyliečiť? ? Niekde sa stala chyba. Zdravie nadovšetko. Byť pacientom, to  je skutočne utrpenie.